Mgr. art. Katarína Boborová, ArtD.

Walter de Maria Lightning Field (1974-1977)

Článok „Environmentálne umenie a úvod do site – specific“ je pokusom o uchopenie pojmu site-specific, ako jednej z výrazových foriem environmentálneho umenia. Kľúčovou platformou sa tak stalo umenie site-specific 60. a 70. rokov, kde sa na tvorbe autorov pokúša sumarizovať jeho filozofiu a vývoj.

ENVIRONMENTÁLNE UMENIE

Termín environmentálne umenie je používaný na označenie umenia, ktoré sa zaoberá ekologickými problémami, pričom môže odkazovať na politické, historické a spoločenské kotexty. Termín environmentálne umenie zahŕňa aj oblasť pôsobnosti v mestskej krajine.

LAND ART a SITE – SPECIFIC

Na konci 60. a počas 70. rokov 20. stor. sa v umení dostal do popredia záujem o ekológiu a životné prostredie v hnutí Site-specific, land art a Arte povera, ako odklon od klasických sochárskych disciplín a pokus o znovuobjavenie harmónie so životným prostredím v umení. Land art je jedna z výtvarných tendencií, ktorá sa sformovala na americkej umeleckej scéne v 2. polovici 60. rokov. Pre land art je charakteristická syntéza jazykov romantizmu, z ktorého si privlastnil útek z civilizácie do prírody, minimalizmu v ktorom si osvojil prácu s primárnymi štruktúrami, konceptualizmu pre ktorý je vlastné plánovanie formy každého zásahu, akčného umenia kde autor ritualizuje v krajine svoju telesnosť a procesuálneho umenia. Jeho prostredníctvom autor reflektuje civilizačno-prírodné spojenia. V land arte vnímame dve základné línie autorov. Pre jednu skupinu autorov pochádzajúcej z amerického teritória sa výrazovým prvkom stali veľkorysé zásahy do krajiny v podobe mohutných, častokrát umelých útvarov s ekologickým podtextom. Pre druhú skupinu umelcov sú charakteristické intímnejšie projekty, v ktorých upriamujú divákovu pozornosť na prítomnosť autora v krajine, jeho mentálnu aktivitu a citlivé zásahy do prostredia, kde dielo splýva s prírodou. Okrem názvu land art sa v americkom teritóriu stretávame s názvami earth art, alebo earth work. Základnými stavebnými materiálmi land artu boli rôzne prírodné materiály (hlina, kameň, drevo, piesok, sneh,…), alebo prírodné živly ktoré umelci využívali pri svojich projektoch. Obecne by sme mohli environmentálne umenie rozdeliť na manipuláciu s krajinou (Walter De Maria, Robert Smithson, James Turrell), prienik životného prostredia a ľudskej aktivity (Christo, Dennis Oppenheim), umelec ako individualita vo vzťahu ku krajine (Richard Long) a životné prostredie vo vzťahu k spoločnosti (Hans Haacke).

SITE – SPECIFIC

Site-specific je multimediálna disciplína výtvarného umenia, ktorá má pôvod v USA odkiaľ sa šírila do Európy. Je to špeciálny druh umenia inštalácie definovaný priestorom a jeho charakteristickou lokalizáciou, ktorá sa výraznou mierou podieľa na vizuálnej stránke diela (napr. otvorená krajina, krajinné útvary, verejné mestské priestory, konkrétne architektonické objekty, výstavné priestory sakrálneho alebo technického pôvodu a pod.). Diela považované za site–specific art sa nedajú bez ďalších zásahov a prispôsobení preniesť na iné miesto. Tým sa stávajú neopakovateľné a jedinečné, na rozdiel od umenia inštalácie. Definícii pojmu site-specific art (angl. site miesto, specific špeciálny, art umenie) napomohol Robert Smithson pojmom site, z ktorého sa neskôr vyvinul termín site-specific, teda priama viazanosť diela na určité miesto. Inak povedané, pokiaľ sú tie isté objekty aranžované tým istým spôsobom ale na inom mieste, tak vytvárajú už iné dielo.

KĽÚČOVÉ OSOBNOSTI

K prvým priekopníkom land artu patril Isamu Noguči, ktorý už v roku 1940 robil rôzne zemné posuny. Za predchodcu site-specific art možno považovať Kurta Schwittersa a jeho Merzbau (od r. 1920), sochársky environment Constantina Brancusiho v Tigru Jiu (1935-1938) a Marcela Duchampa, ktorého environment Étant Donnés (1946-1966) vybudovaný na princípe peep show, bol prenesený roku 1969 do špecifického priestoru Múzea umenia vo Filadelfii.

M. Duschamp: Étand Donnés (1946-1966)

Kľúčovou osobnosťou 60. rokov, bol Američan Robert Smithson (1938-1973), ktorý roku 1968-1969 formuloval rozdiel medzi polohou – jednotlivým priestorom (site) a nepriestorom (nonsite). Vzťah týchto kategórií demonštroval prezentovaním konkrétneho materiálu zo site (fyzickej, surovej reality – kamene, zem a pod.), alebo jeho dokumentáciou (fotografiami, mapami a pod.) v galérii, ktorá patrí do kategórie nonsite. Site-specific art zahŕňa diela vytvorené v exteriéri, ktorých základom je práca v ňom. Pri tvorbe takéhoto diela je základom manipulácia s terénom na území vopred určenom, kde tak dochádza k vytváraniu umenia v krajine. Situovanie prác v ťažko dostupných územiach – napr. najznámejším dielom Earth-artu je legendárne Špirálové mólo (1969-1970). Vzniklo navrstvením 6650 ton zeme, ktorá vytvorila takmer pol kilometra dlhú a viac než štyri metre širokú špirálu vedúcu do jazera. Smithson vlastnú prácu vnímal predovšetkým ako vizuálnu demonštráciu svojho teoretického uvažovania. Spiral jetty (Špirálové mólo) – preslávil jeho druhý život: film, ktorý o ňom Smithson nakrútil a séria fotografií, ktorá ho prezentovala.

Robert Smithson: Spiral jetty (1969-1970)

Koncom 60. rokov množstvo umelcov vymieňa galerijné priestory za krajinu púští a hôr Nevady, Utahu, Arizony. S pomocou ťažkej techniky pretvára terén a spôsobujú obrovskú expanziu umenia do krajiny. K výrazným umelcom tejto epochy ďalej patria Michael Heizer, Walter de Maria, Dennis Oppenheim a Robert Morris…

Tvorba Dennisa Oppenheima (1938-2011) má základy v konceptuálnom umení, body-atre a neskôr v land-arte. Oppenheim do krajiny nevnášal žiadne umelé stavby, ale zaujímal sa o vlastné možnosti danej lokality. Zemné projekty boli pre Oppenheima individuálnou záležitosťou a do veľkej miery prácu na nich realizoval osobne. Na zamrznutej rieke oddeľujúcej Kanadu a Spojené štáty vytvoril letokruhy tým, že odhrnul sneh zo zamrznutého ľadu (1968). Jeho letokruhy tak prerušujú politické hranice krajín. V holandskom Finisterwolde žal obilie, ktoré predtým nechal zasiať podľa geometrického vzorca X (1969).

Dennis Oppenheim: Annual Rings (1968)

Mierne bokom od hlavných aktivít zemného umenia ostávali projekty Waltera de Mariu (1935), ktorého ranné plastiky sú ovplyvnené hnutím Dada a ďaľších moderných smerov. Od roku 1968 vyrába De Maria minimalistické sochy a inštalácie. Jeho realizácie sa pohybovali na pomedzí earth-artu a minimalizmu. De Maria si našiel vlastnú cestu ako viesť úvahu nad činnosťou ako takou. Dal aktivitám šesťdesiatych rokov hlbší intelektuálny zmysel, týkajúci sa vlastného pracovného výkonu. Ak v da Mariových dielach existuje pohyb, tak vždy len v rámci uzavretého systému. Zaujímavým dielom da Mariu je Pole bleskov (1974-1977), rozkladajúce sa na planine o rozlohe 1míla na 1 kilometer v Novom Mexiku, do ktorej autor v pravidelných vzdialenostiach inštaloval 400 tyčí priťahujúcich blesky. Docielil tým pole s nezvyčajnou citlivosťou, ktoré môže divák počas jeho „práce“ sledovať zo vzdialeného prístrešku. De Maria, ako jeden z mála autorov zaraďujúcich sa do zemného umenia, pracoval s prírodným živlom. Divák sa tak pri Da Mariovom diele zakúša psychické a fyzické intenzívne divadlo.

Anglický sochár Richard Long a Mexičan Gabriel Orozco tvoria efemérne práce z prírodných materiálov v krajine, pričom nedochádza k radikálnym zmenám terénu, ale ide iba o subtílne zásahy, často fotograficky dokumentované.
V tvorbe Richadra Longa (1945) je citeľný rešpekt k prírode a jej základným formálnym štruktúram. Long nikdy nerobí zásadné zmeny do krajiny, namiesto toho sa snaží o jemnú úpravu prirodzených rysov.

Richard Long: Dusty boots line, Sahara (1988)

V umení konca šesťdesiatych rokov vstúpili na scénu dve osobité postavy a podoby, reprezentované Jamesom Turrellom a Gordonom Mattom-Clarkom. James Turrell (1943) nadviazal na inšpiráciu earth-artom, ale jeho zámery zvrátila pre neho ústredná téma – imateriálne svetlo. V interiérových realizáciách nechával diváka na pochybách, či vidí skutočnosť, alebo umelo vytvorenú skutočnosť. V roku 1974 Turrell predstavil projekt Roden crater, observatórium, ktorý rozšíril jeho skúmanie svetla a priestoru. Turrellov spôsob dematerializácie je celkom odlišný od spôsobu, ktorý uplatňoval Clark.

James Turrell: Roden crater (1974)

Gordon Matta-Clark (1943-1978) zasahoval do budov zrealizovaných okolo polovice sedemdesiatych rokov. Clark svoje priestorové útvary vyrezával do stien a stropov a zasahoval aj do obvodového plášťa budovy. Budova bola nositeľom jeho priestorových predstáv. Vytváral tak v husto zastavaných mestských priestoroch nový typ stavby vymedzeného negatívnym geometrickým tvarom, na ktoré sa dalo pozrieť spravidla zvonku. Pod termínom „anarchitektuálnosť“ chápe Clark svoje zásahy do konštrukcie budov, ktoré znečitatelňujú priestory a zaužívané divákove predstavy.

Gordon Matta-Clark: Conical Intersect (1975)

Bulharsko-francúzsky environmentalista Christo uskutočňuje od r. 1969 projekty obaľovania objektov, mostov, pobreží a ostrovov, limitované niekoľkými dňami alebo týždňami trvania, kde je celý proces vzniku a zániku súčasťou umeleckého diela. Christove realizácie boli teda kolektívnymi činmi, významne poznamenávajúcimi krajinu aj život jej obyvateľov. Jeho Running Fence (1976) prepájal veľké množstvo súkromných pozemkov, pastvín, prechádzal i obývanými časťami vidieka a musel byť prerušený len na nevyhnutne dôležitých miestach (stožiar vysokého napätia). Jeho prístup sa stáva nečakaným prvkom v krajine.

Christo: Running fence (1976)

Christo a Jeanne-Claude: Surrounded Islands (1980-83)

Napriek tomu, že earth-art rozvíjali umelci názorovo si blízki, prínos každého z nich bol odlišný. Od samého počiatku ich tvorby išlo o výrazné individuality, ktorých východiská boli podobné no výsledná realizácia odlišná. V šesťdesiatych rokoch rozširovali hranice umenia, ale vyhýbali sa inšpirácii mediálnou kultúrou. Predstavovali určitú intelektuálnu elitu narúšajúcu konvenčné vnímanie umenia. Prekračovali hranice galérie, nútili diváka , aby sa konfrontoval s realizáciami, ktoré mu boli blízke len vzdialene.
V posledných troch desaťročiach sa novou veľmi rozšírenou formou umeleckého prejavu stala inštalácia. Ide o kombináciu rôznych predmetov naaranžovaných do galerijného a negalerijného priestoru, ktoré spoluvytvárajú jeden komponovaný celok.
Svoju aktívnu úlohu zohráva aj architektúra a stáva sa tak súčasťou umeleckého diela., aktívnym javiskom, na ktorom pomocou naaranžovaných dekorácií divák dopĺňa príbeh, ktorý im umelec ponúka.
Termín site-specific art sa vzťahuje aj na umenie inštalácie, vytvorené špeciálne pre jednotlivé galerijné priestory alebo významné svetové výstavy (Bienále v Benátkach), v rámci ktorých sa prezentovali osobnosti, ako I. Kabakov, J.Kosuth, R.Wilson alebo W.de Maria…

Galéria k článku:

Zdroj:

1. UMĚNÍ PO ROCE 1900, FOSTER, KRAUSS, BOIS, BUCHLOH, SLOVART 2007, PRAHA,
2. UMĚNÍ 20. STOLETÍ, TASCHEN 2004, KOLN, ČESKÉ VYDANIE SLOVART, 2004
3. SLOVNÍK SVETOVÉHO A SLOVENSKÉHO VÝTVARNÉHO UMENIA DRUHEJ POLOVICE 20. STOROČIA, PROFIL, 1999
4. OD ABSTRAKCIE PO ŽIVÉ UMENIE, SLOVNÍK POJMOV MODERNÉHO A POSTMODERNÉHO UMENIA, SLOVART 2007
5. www.dennis-oppenheim.com/biography
6. www.richardlong.org/
7. www.lasersol.com/art/turrell/

Adresa autorky: